Moderná doba neverí v existenciu satana, zlého ducha. Ti, ktorí by verili v moc a pôsobenie zlých duchov, neboli by dostatočne pokrokoví. Ale v evanjeliu sa vždy znovu stretávame s nimi a Ježiš ich neprekonáva len svojím učením a osvetou, ale bojuje proti nim ako proti osobným protivníkom a poráža ich na hlavu.

     Ako sa mohlo stať, že sa náš pohľad na existenciu zlých duchov tak zmenil?

     Príčinou nie je len „osvietenosť" dnešných čias. Korene treba hľadať v hlbokom a správnom pohľade kresťanstva. Kristus nás oslobodil z otroctva diabla, Kristovo víťazstvo zlomilo jeho moc, Radosť oslobodených sa prejavila v smiechu stredovekých divadiel, kde bol vždy diabol za jasotu divákov porazený. Zo smiechu veriacich, z ich vysmievania sa diablovi, sa vyvinul aj výsmech neveriacich. No tento výsmech už nepatril diablovi, ale tým, ktorí veria v jeho existenciu.

     Zlý duch si nemohol priať nič lepšie. Jeho vláda je totiž najsilnejšia tam, kde ho neberú vážne, kde sa zabávajú v jeho kostýmoch a kde potupujú tých, ktorí s ním ešte počítajú.

     Ľudia urobili z diabla šaša a z tých, Čo rátajú s jeho mocou, hlupákov. Pomohlo k tomu aj to, že prípady „posadnutosti", známe zo Sv. písma alebo z histórie, sa teraz dajú vysvetliť epilepsiou alebo nervovými chorobami. Prispela aj múdrosť, že zlo vo svete je vlastne v ľuďoch. A vraj nie je personifikované zlo, nie je „Zlý", nie je diabol. nie je satan. Napokon, sme túto inak hrôzostrašnú postavu zjemnili, spríjemnili. Slovo Čert dostalo úsmevný význam. Dokonca matky hovoria o svojom mimoriadne hravom a výmyselnom synáčikovi, že I je to „zlatý čert".

     Čím hlbšie uvažujem nad dnešným evanjeliom, čím dlhšie Študujem jeho rôzne momenty, tým jasnejšie vidím, ako sa aj kazatelia vykrúcajú, aby sa nemuseli dotknúť centrálnej otázky - existencie diabla, jeho moci a jeho porážky víťazným Kristom.

     Nemá zmysel uhýbať na vedľajšiu koľaj. K protivníkovi sa treba postaviť tvárou v tvár. AŽ potom môžem skúmať periférie bojiska. Až potom môžem hovoriť o slabostiach a o zle ľudí, o čertoch v človeku, o mori zla vo svete. Len tak zachovám logický postup od príčiny k následku alebo od následku k príčine.

      S veľkým krikom z neho vyšiel

     Sestry a bratia, Evanjelium sv. Marka je najstarší dokument, ktorý nám podáva správy z prvotnej Cirkvi. Hneď na začiatku vykresľuje Ježiša ako takého, ktorý má moc. Moc nového učenia, moc uzdravovať chorých, moc vyháňať zlých duchov.

     Evanjelium nie je mysliteľné bez učenia o démonoch, o satanoví. Je potrebné aspoň raz si o tom porozprávať. Uvediem najskôr rôzne názory na daný fakt.

     Roku 1970 sa k tejto otázke dosť obšírne vyjadril Sv. Otec Pavol VI. Otvorene hovoril o satanoví, o jeho existencii, o jeho pôsobení vo svete. Vtedy nastalo veľké haló, hlavne v Ríme. Je predsa samozrejmé, že svet, ktorý neverí v Boha, nebude veriť ani v zlého ducha. A tak to v Ríme vyzeralo, ako keď sa čerti ženia. Noviny prinášali karikatúry satana. Diabol sa objavil na suveníroch, vystupoval na baloch. Podnikavý krčmár zmenil názov svojho hostinca na „Satanov bar". Onedlho sa začali konať satanové hody a plesy. Po Čase, prirodzene, táto vlna opadla.

      Sv. Otec rozobral túto otázku preto, lebo aj v katolíckej teológii sa objavili snahy pozmeniť učenie o diablovi. Profesor Herbert Haag uverejnil knihu Lúčenie s diablom (Abschied vom Teufel), v ktorej píše:

      „Dnes sme už pochopili, že vždy, keď Sväté písmo hovorí o diablovi, myslí jednoducho na hriech. Ľudia tých čias chápali diabla ako predstaviteľa zla. Ježiš a učeníci sa vyjadrovali ako deti svojej doby. Skutočnosť diabla sa však nedá zladiť s poznaním dnešných Čias."

     Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že aj mnohí z nás by sa radi priklonili k myšlienkam prof. Haaga. Počuli sme o epilepsii, nervových chorobách, psychických výkyvoch. Pre takýchto ľudí nie je vyháňanie zlého ducha nič iné ako uzdravenie z podobných chorôb. Je však zaujímavé, že moc uzdravovať Ježišovi priznávajú. No nie moc nad zlými duchmi, lebo podľa nich nie je dosť moderné a pokrokové hovoriť o čertoch a diabloch.

     Kde je asi pravda?

     Z katechizmu vieme, že Boh stvoril veľa dobrých duchov. Časť z nich upadla pre neposlušnosť do hriechu, a tým i do zatratenia. Článkom viery je, že „nie všetci anjeli zostali účastnými vecnej slávy. Niektorí zhrešili a boli uvrhnutí do večného zatratenia." To znamená, že „existujú duchovia, ktorí sú celou svojou existenciou zlí. Ich boj proti Bohu v stvoreniach sa stupňuje s približujúcou sa hodinou príchodu Božieho kráľovstva v osobe Ježiša Krista... On  /sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky/ . Nad ním nemal žiadnu moc , preto je diablova moc Kristovým príchodom zlomená . Zlí duchovia poznajú zmysel a význam Kristovho príchodu. Trasú sa a zvíjajú, lebo cítia, že nastáva koniec všetkého zlého a nečistého, koniec ich moci". 

     V evanjeliách sa dosť často hovorí o vyháňaní zlých duchov. Niekedy sa nám tie opisy zdajú veľmi primitívne a smiešne. Pozrime sa na dnešnú správu sv. Marka:

     „»>Vyjdi z neho...«

     (Nečistý duch) vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Všetci stŕpli nad veľkou Božou mocou... "

     Čo to znamená? Je to len nejaká senzácia? Zachytenie počínania kúzelníka, človeka, ktorý chce na seba upútať pozornosť?

     Vieme, že Ježiš si neprial, aby sa o jeho činnosti hovorilo. Zakazoval ľuďom o jeho zázrakoch rozprávať. Treba si však uvedomiť, že situácia ľudstva pred Ježišovým príchodom bola iná, ako je po jeho príchode. Vo vtedajších posadnutiach sa prejavuje úbohosť ľudskej duše po jej páde a potreba vykúpenia. Vo viditeľnej konfrontácii so zlým duchom (v posadnutých) sa ukázala Kristova moc . Ježiš nebojoval proti zlu len ako učiteľa mravokárca, ale bojuje s tým, ktorý je príčinou zla, bojuje s osobným, nepriateľom, s vteleným zlom - so zlým duchom.

     Zlý duch pôsobí aj vo vykúpených obciach po Kristovom príchode. Pôsobí aj v modernej dobe. To by si mala kresťanská obec uvedomiť. S jeho ľsťou by mal počítať aj kresťan - jednotlivec. Povýšený úsmev nie je múdry, ani tvrdenie, že dnešok neznesie učenie o zlých duchoch, nie je rozhodujúce. Normou viery je predsa Božie slovo, nie názor dnešných čias. Avšak tam, kde viera slabne, stráca aj Božie slovo na sile. Všetko nadprirodzené sa stáva smiešnym, a to diablovi vyhovuje väčšmi ako posadnutia v starých časoch. Sigrid Undsetová to veľmi výstižne vyjadruje:

     „Satanov najšikovnejší ťah bol ten, že presvedčil ľudí, že vôbec neexistuje, že je len strašidlom, výmyslom. Odvtedy sa mu najlepšie darí" .

     Kardinál Ratzinger napísal:

     „Moderná doba zahalila satana do anonymity. V tomto plášti sa cíti najlepšie".

     Holandský katechizmus kladie našej súčasnosti otázku:

     „Kto pravdivo pozoruje zlobu dnešného sveta, jeho klamlivosť a nevšímavosť, musí sa pýtať: Aká moc tu pôsobí ? Že by to bola iba moc ľudská?"

     Drahí farníci, rozíďme sa dnes aspoň s touto otázkou: Je možné, že za zlobou sveta sa skrýva len ľudská moc? Je to len organizované popieranie existencie Božej? V našich myšlienkach však nezabúdajme, že Kristus moc zlého ducha zlomil, preto nad pokrstenými už nemá žiadnu vládu. Ale stále sa nevzdáva boja a rafinovaným spôsobom sa znovu a znovu pokúša odviesť ľudí od Boha, rozosievať závisť a nenávisť, pripraviť človeka o večnú blaženosť.

     Pomodlíme sa, ako sme sa kedysi modlievali po svätej omši:

     „Svätý Michal, archanjel, chráň nás v boji.

      Proti zlobe a úkladom diablovým buď nám ochranou.

      Pokorne prosíme.

      A ty, knieža vojska nebeského, zažeň do pekla satanáša a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší po svete potulujú."

                                                                                                                                                            Amen.